reklama

Nepremýšľaj a bež ďalej (ultramaratón Piros85 -1. časť)

Niečo nebolo v poriadku. Na občerstvovacej stanici na 37. kilometri som sedel na gamatke a triasol sa ako osika. Zvracať som začal na 30 kilometri, v jednom z tých nekonečných a prudkých maďarských kopcov. Do cieľa ostávalo vyše 50 km a ja som nebol schopný dvihnúť zadok, vyjsť vonku a bežať ďalej. Prekliate maďarské kopce, odkiaľ sa tu vzali ?!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Propozície k pretekom vraveli, že nás čaká takmer 89 kilometrov s prevýšením viac ako 3200 metrov. To bolo ako okľukou vybehnúť z Popradu na Slavkovský štít a potom si to celé zopakovať ešte raz. Maďarsko však bolo v mojich očiach rovinatou krajinou, asi preto som výškový profil trate nebral až tak vážne. Akoby maďarské kilometre mali inú dĺžku ako tie naše, slovenské...

Celá trasa pretekov vedie po červenej turistickej značke, odtiaľ je aj odvodený názov Piros 85. Začiatočný bod trate je v severnej časti Budapešti, odkiaľ smeruje na severozápad, takmer sa dotýka Dunaja, otáča sa späť na juh a končí na západnom okraji Budapešti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Masochistickí blázni na štarte Štart bol neďaleko rímskych kúpeľov, na nástupišti starej, počmáranej vlakovej staničky v prímestskej časti Budapešti. Boli sme si ju omrknúť večer, hneď potom ako sme sa ubytovali v bizarnom penzióniku neďaleko štartu, ktorý pripomínal hazardnú herňu počas vianočných sviatkov. Chvíľu sme ochutnávali atmosféru blížiaceho sa dňa a potom šup do postele!

Ráno bola na štarte skvelá atmosféra a nálada, ktorú pozná každý, kto sa bežeckých pretekov zúčastnil. Nemohli sme sa dočkať, kedy začneme ukrajovať prvé kilometre z veľkej porcie, ktorá na nás čakala. Počasie bolo ideálne - pod mrakom, okolo 12 stupňov, bezvetrie. Do toho všetkého vyhrávala dychovka, štekal pes, prichádzali a odchádzali vláčiky. Lepšie to už ani nemohlo byť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo tam však bolo cítiť aj čosi navyše - možno to bola spolupatričnosť masochistických bláznov, možno sa tam vznášalo tajomstvo zmyslu činnosti, ktoré navždy zostane pre 99% populácie neodhalené. Veď čo je to za blbosť bežať 89 km po neznámom lese, od rána až do úplnej tmy s lampami na hlave, namiesto pohodlného sedenia v teplej obývačke?

Prvá časť trate pohodlne viedla ulicami, ale veľmi rýchlo sme sa zoznámili s jej skutočnou tvárou - príroda a lesné chodníky, stúpania a klesania, výhľady, čistinky i hlboké lesy. Bez rešpektu som zvyšoval tempo, rozumnejší zvyšok podtatranskej partie šetril sily.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Záludnosti behu na dlhé trate Beh na dlhé trate má svoje špecifiká, ktoré do neho vnášajú niekedy až sadomasochistické prvky. Napríklad po určitom čase narazíte na hranicu, keď sa vyčerpú zásoby rýchlej energie - glykogénu a telo začne spaľovať iné zdroje energie. Prichádza kríza - to je ten moment, keď sa začína ozývať rozum, žeby bolo načase to trápenie nechať a sadnúť si. Boj s kilometrami sa mení na boj so samým sebou, so svojimi myšlienkami, strachom a pohodlnosťou. Objavujete zabudnuté zákutia svojej mysle. Je preto nevyhnutné zdroje energie priebežne dopĺňať a pravidelne do seba dostať malú dávku ľahko stráviteľného a výživného jedla. Kríze sa tým síce nevyhnete, ale aspoň budete trpieť menej. Niekedy sa to však žalúdku ťažko vysvetľuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemám na to...

Ľahol som si na drevenú podlahu a uvažoval, čo ďalej. Do cieľa ostávalo vyše 50 km. Viac ako jeden maratón. Horský maratón.... maďarský horský maratón, dofrasa! Môj mozog bol jediný orgán, ktorý mi akotak fungoval. Podľa neho pokračovať v tomto bláznivom podniku bola totálna volovina. Ležal som tam a triasol sa od zimy. Prešlo 10 minút, 20 minút.... Zhltol som energetický gel a presunul sa na teplú gamatku. Bola to moja oáza tepla a falošnej nádeje. Nezlepšovalo sa to.

O takýchto okamihoch som čítal veľa príbehov.
Aký ma zmysel toto bláznivé dobrodružstvo?
Kde je moja vytrvalosť ?
Kam zmizla moja vôľa?
Existovalo iba jedno riešenie.
Vzdám to.
Nemám na to.
Ešte chvíľu si oddýchnem, potom organizátorov požiadam o odvoz do cieľa.

Vyšiel som von, rozhliadol sa a zbadal som zvyšok nášho tímu ako práve pribehli. Rozumne šetrili silami a vyzerali sviežo a v pohode. Rýchle občerstvenie, ľahké jedlo, teplý nápoj, ovocie, celé to trvalo sotva pár minút a šup, rozbehli sa ďalej. Zavolal som na nich. Zuzka videla, že je so mnou zle a podišla ku mne. Je mi zima, už ďalej nevládzem- vravím.

Vošli sme dnu a posadila ma na gamatku.
Prikryla ma termofóliou.
Chvíľu sme sa rozprávali.
Rozhovor ukončila vetu "My ideme, dobehneš nás..."

Čo?!
Sedel som a v ušiach mi doznievali jej slová - Dobehneš nás.
Uvažoval som o tom aká je to hovadina.
Ako ich mám dobehnúť ?!
Zuby mi stále drkotali....
Takto prešlo ďalších 10 minút...

Premýšľal som a hľadal odpoveď.
Minúty plynuli...
Potom to prišlo...chvíľka ticha v mojej hlave. Bez myšlienok.
Toto bola tá odpoveď - Prestaň hľadať odpovede, vstaň a choď ďalej!

Čakali sme Ťa skôr

Podarilo sa mi vstať a prezliecť si tričko.
Bezmyšlienkovite som vyšiel vonku a s drkotajúcimi zubami kráčal ďalej.
Nevnímal som začudované pohľady.
Potom som trochu klusal...prvý kilometer, druhý...
O chvíľu som bežal ďalej.
Zvládnem to.
Stratil som takmer hodinu ale opäť som bežal.

Takmer o 20 km neskôr som ich naozaj dobehol.

Čakali sme ťa skôr, povedali mi na privítanie.


Eduard Maguth

Eduard Maguth

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Môj osobný príbeh začal roku 1971. Príbeh mojej diagnózy začal o pekných pár rokov neskôr, v máji 2008, na tom istom mieste. Trochu inak som si predstavoval príchod jari. Veď kto by čakal v 36 rokoch diagnózu "cukrovka"? Napriek, alebo skôr vďaka nej, mám parádny život :) Zoznam autorových rubrík:  behSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu