Iba približne viem, koľko je to rokov čo som zodral prvý pár "botasiek", ako familiárne doteraz voláme bežeckú obuv. Na impulz začať si však pamätám dosť jasne. Stroskotaný vzťah, plný popolník ohorkov na balkóne, kilá navyše, zúfalé čakanie na zvonenie telefónu ... Jedného dňa som sa zodvihol a vybehol. Ak však čakáte, že bude nasledovať príbeh slovenského Forresta Gumpa, ktorý sa postavil, rozbehol a bez zjavnej námahy prebehol krížom krážom Slovensko, zabudnite. To moje behanie nebolo ako z Hollywoodu, bolo to väčšinou pekné trápenie. Najskôr som sa trápil niekoľkokrát do týždňa iba pár kilometrov, potom dokonca až osem. Striedali sa obdobia, keď som nebehal vôbec, s obdobiami keď som behal málo. Potom prišiel rok 2005 a moje rozhodnutie zabehnúť košický polmaratón. A odvtedy ukrajujem tých kilometrov trochu viac.
Zlomový bol rok 2007, keď mi diagnostikovali cukrovku. Na nemocničnej posteli som najskôr v zúfalstve premýšľal o tom, ktorých vecí sa v živote budem musieť vzdať. Vyzeral som asi nadpriemerne nešťastne, pretože ma ľutovala aj moja lekárka - k tomu sa mi priznala samozrejme neskôr, keď sme sa stali dobrými priateľmi. Musel som vyzerať ako kôpka nešťastia vysypaná pod nemocničný paplón. Nakoniec som si uvedomil, že všetky dôležité veci môžem robiť naďalej. Ak som však chcel behať, musel sa naučiť rozumieť svojmu telu, správať sa k nemu lepšie a ohľaduplnejšie. Nie vždy sa mi to darí, ale snažím sa, aj keď nie vždy :)
Prečo teda behám ? Beh je mojou životnou pridanou hodnotou, ktorú mi nik nemôže vziať ani zdaniť. Beh je pre mňa vyjadrením nezávislosti a slobody. Beh je sprchou pre moju dušu. Beh je upratovacou čatou pre moje myšlienky. Beh je mojou endorfínovou infúziou, je pre mňa drogou aj liekom. Preto.